V TICHOSTI
(Ivana Sláviková, Nina Šošková, Matúš Pšenko, Jozef Suchoža a Vladimír Kovařík)

Výstava V tichosti je spoločným projektom doktorandov z Ateliéru socha a aplikované médiá doc. Juraja Saparu akad. soch. na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Piatich autorov okrem zámeru prezentovať svoj aktuálny výtvarný program v oblasti sochy a priestorových médií a príslušnosti ku totožnému ateliéru však v tomto konkrétnom prípade spája aj fenomén tzv. site-specific – svoje práce predstavujú v negalerijnom osobitom priestore gotického kostola.

Existencia site-specific umenia (umenia vznikajúceho/realizovaného v netypickom priestore) v podmienkach nášho výtvarného umenia doteraz hádam najviac zarezonovala po polovici 90. rokov minulého storočia, keď v tom čase na Slovensku vzniklo viacero (nielen sochárskych realizácií vo vybranom mieste, ktoré využívali jeho aspekty, danosti a pracovali s nimi (okrem iných to boli najmä Cykly Umenie aury a Genius Loci /1995 – 1997/ v Synagóge – Centre súčasného umenia v Trnave), pričom mnohé z nich sú v súčasnosti považované za ťažiskové diela v oblasti inštalácie a objektu.

Je teda zaujímavé sledovať, akým spôsobom jednotliví autori a autorky pracujú s priestorom, do akej miery jeho parametre: fyzické – zmerateľné, ale i nezmerateľné - ako atmosféra a genius loci ovplyvnili charakter ich prác, ktoré sú momentálnym odrazom práve prebiehajúceho doktorandského štúdia, kde sa postupne profilujú znaky ich sochárskeho prejavu.

„Ženská“ časť autoriek (I. Sláviková, N. Šošková) predstavuje realizácie s disponujúce prvkami odkazujúcimi na telo a telesnosť, ktorá je síce v ich prácach prítomná viac – menej v latentnej (neviditeľnej) rovine, no na druhej strane práve v tomto type priestoru to ich dielam dodáva pozitívny prvok jemného napätia. Stret telesného prvku s transcendentným (duchovným) vo forme otvoreného dialógu tak možno čítať v prítomnosti Slávikovej odliatkov, ktoré sú určitou formou „archeológie“ jej každodennej zažívanej reality. N. Šošková sa v inštalácii postavenej na polaritných symbolikách, ale i negácii našich prirodzených očakávaní zaoberá i problematikou identity (zanechanie odtlačku – stopy ako jej metaforického nositeľa), ale aj „očisty“ ako predpokladanej súčasti pobytu jedinca v sakrálnom priestore.

Realizácie J. Suchožu a M. Pšenka artikulujú zaujatie nad charakterom miesta pre ich realizácie samotným – predovšetkým jeho transcendentálnou povahou, ktorú svojimi prácami komentujú, resp. ešte viac zvýrazňujú – J. Suchoža prostredníctvom simulácie ďalšieho priestoru v oltárnom priestore chrámu a M. Pšenko použitím jednoduchej formy a príslušnej symboliky bodového svetelného lúča. Podobnými črtami uvažovania - v tomto prípade však s možnosťou globálnejšieho uchopenia – nevzťahujúceho sa výlučne na parametre sakrálneho priestoru, hoci práve tento prípad mu dodáva osobitú auru jedinečnosti, sú i jemné zásahy do interiéru od V. Kovaříka. Jeho „kresby v priestore“ ponúkajú iný pohľad na vybrané miesto.

marec 2010
Mgr. Mira Sikorová