Projekt Graffiti

GRAFFITI– perception shift

Michal Murin

Písal sa rok 1984. Stál som v rade na lístky do vysokoškolskej menzy a v rukách som mal časopis 100+1 zaujímavostízo sveta vydávaným v češtine. Dodnes si pamätám, ako ma upútal článok pohybujúci sa medzi Keithom Haringom, Jean-Michel Basquiatom, Robertom Mapplethorpom a iných umelcov newyorskej scény na pozadí choroby AIDS. Fascinačné uspokojenie mi prinášali postrehy a poznámky autora, ako mladí umelci predávajú galeristom svoje maľby-graffiti po stenách, a ako galérie takúto tvorbu podporujú a dokonca si ju u umelcov objednávajú. V tom čase po Bratislave nebolo miesto na stĺpoch, autobusových zastávkach a toaletách, kde by nebolo napísané CHVM. Dlho nebolo dešifrovateľné, čo to znamená. Až keď ako „starší brat" skupiny Bez ladu a skladu nevystúpila v r. 1985 v klube na Mladej garde v Bratislave na spoločnom koncerte skupina Chór vážskych muzikantov (CHVM). Meno, znak, skratka predbehla svoj obsah a preto je príbuznosť s tagmi až zarážajúca a ja si dnes kladiem otázku: nebol to náhodou prvý tag na Slovensku – a navyše skôr, ako vzniklo hnutie graffiti v našich končinách?

Spomínam si ešte na jeden zážitok. Keď som v roku 1987 písal list do jedného z múzeí v USA so žiadosťou o zaslanie pre nich už nepotrebných kníh a časopisov o súčasnom umení do komunistického Československa, v liste som sa podpísal graficky ozvláštneným menom - písaný tlačenými písmenami jedným ťahom, obdobne ako tag. O pár rokov padol berlínsky múr a okrem všetkého bolo na ňom zvláštne aj to, že mnoho rokov bol predmetom záujmu graffiti umelcov a na jeho stenách vznikla galéria graffiti, múr zlikvidovali a ako dokument ostala bohato ilustrovaná samostatná výpravná publikácia (1991) tejto otvorenej galérie, o ktorej som si o desať rokov pomyslel, že ju už nemusím mať a daroval som ju.

Plot počas novembrových udalostí, 1989, obal platne Verejnosť proti násiliu, Opus, 1990

Formálne aspekty graffiti by sme mohli priradiť aj nápisom na stenách, plotoch výkladov počas novembra 1989, ktoré dokumentuje aj platia firmy OPUS s reprodukovanými politicky aktuálnymi graffiti. Ani v jednom z týchto období som nenadobudol pocit, že by som sa mal týmto jazykom vyjadrovať. Teraz organizujem súťaž, ktorej úlohou nie je propagovať ani obhajovať graffiti pred kýmkoľvek, ale sprostredkovať konfrontáciu rôznych generácií graffiti umelcov. Privlastniť si vizualitu graffiti a jej jazykom artikulovať iné otázky, posunúť vnímanie graffiti do vnímania súčasného umenia. Udať možnosť, kam sa presunúť z urbánneho priestoru poškodzujúc cudzí majetok do inej kreativity absorbovanejšej spoločnosťou, ale aj dávajúc inú formu satisfakcie, uchrániť ducha kreativity a individuálnej výpovede.

Hnutie graffiti v 80. v USA a v 90. rokoch aj u nás nadobudlo také rozmery, že sa nedalo obísť ani umeleckohistorickou praxou. Teoretici umenia vyhľadávali paralely k hnutiu graffiti vo vnútri dejín umenia spojenými samozrejme s nástennými maľbami (napr. Altaira, Sibír, Austrália), knižne vydané graffiti zachované na stenách domov v Pompejách (Rafael Carruci: Graffiti de Pompéi, 1765), maľba G. Ballu (Bankrot), tvorba fotografov Brassaia a Aarona Siskinda, s tvorbou J. Pollocka, H. Mixauxa, O. Wolsa, A. Tápiesa a J. Debuffeta, art-brutu a informelu, tašizmusu ale aj s gestom v tvorbe R. Rauchenberga či C. Twomblyho. Domáca história umenia vyzdvihuje kresby Aléna Diviša (počas II sv. vojny), „pouličné akcie" Vladimíra Boudníka, kedy pracoval so štruktúrami opadnutých omietok na múroch budov (1949-53) alebo Alexa Mlynárika (Permanentné manifestácie, 1966) iniciujúca anonymné odkazy na ženských figurínových torzách, alebo na verejných toaletách v Bratislave, ktorých východiskom a životnou skúsenosťou bol jeho pobyt vo väzení v r. 1951.

Začiatkom 70. rokov sa za graffiti označuje sprayové umenie, ktoré bolo na jednej strane chápané ako anarchistická manifestácia slobody a na druhej strane ako využitie trhových mechanizmov na rozptýlenie kupcov umenia v galériách. Zo známych výstav spomeňme The Untitled Graffiti Artists (New York, 1975), Fab Five Freddies (Pocta Warholovej Campbell soup cans, 1980), Time Squer Show (Bronx, 1980), Vienna projekt 86, Project Italia 89 a pod. Po tomto období záujem galeristov, vrátane historikov umenia o graffiti opadá, ale nové generácie považujú formu za stále aktuálnu a implantujú svoje odkazy do verejných prostredí v výrazným expanzným charakterom.

Autobusová stanica Zvolen, 2006

Termín graffiti sa používa vo význame vyškrabávania, ale označuje aj kresbu a písmo na stenách. Používalo sa ako „tok informácii" v antickej dobe, ako dokazujú vykopávky z Pompejí a ich obsahy oscilujú medzi banalitou, sexualitou a politikou. Vo freudovskej interpretácii súčasného graffiti ide o to isté, označenie teritória sexuálneho jedinca, jeho akceptáciou v rámci komunity sa zvyšuje jeho genetický potenciál - je to neverejný, skrytý a tajomný kód unikajúci realite, povzbudzujúci zvedavosť a budovanie socioštruktúry. Graffiti je svojská odpoveď rebelujúcej mladej generácie voči systému, reprezentovanom poriadkom so svojimi zákonitosťami a ako primárna stratégia sa javí deštrukcia. Až generačný posun a adaptácia na spoločenský systém mení stanoviská. Keď si predstavíme, že dnešná dôchodcovská generácia je prvou rebelujúcou generáciou big-beatovej éry, nemusíme sa obávať, že by konceptu rebélie a ego-buildingu nerozumela.

Subklub – bývalý U-klub v bunkri pod bratislavským hradom, 2006

Graffiti na mestských garážach v Bratislave, 2006

Vo februári 2006 vyšla prvá publikácia, ktorá pojednáva o graffiti v Čechách pod názvom In graffiti we trust (Veríme v graffiti) (http://www.bbarak.cz/articles.php?cid=28&id=1848) autorky Martiny Overstreet, z ktorej som vybral niekoľko citátov:

„AKI 183, poštový doručovateľ jedného dňa zaznamenal nápis JULIO 204 nastriekaný sprejom na stene domu a keď si overil, že číslo za menom je to isté ako číslo ulice, na ktorej sa práve nachádza, pochopil odkaz. O nejaký čas The New York Times priniesol rozhovor s tajuplnou postavou TAKI, ktorého myšlienku písania a variovania vlastného mena nasledovali celé generácie writerov, z ktorých Keith Haring a Jean-Michel Basquiat (Samo) sa dostali do galérií a ich diela sa stali súčasťou umeleckého trhu. TAKI 183, dnes päťdesiatročný majiteľ autoopravárne v nedávnom rozhovore povedal: „ Keď som s tým začínal, ani vo sne by ma nenapadlo, kam to povedie, čo všetko sa stane. Myslím na to každé ráno, keď čistím rolety na svojom obchode od tagov. Graffiti je úžasná vec, kým ste ten, kto to robí."{mospagebreak}
Písanie vlastného mena ako grafickej značky, gestická mustra je pečať individualizmu, ktorá migruje v komunitách.

Graffiti umelec BLEZE v spomenutej publikácii hovorí: „Graffiti forma bola vyčerpaná rýchlo po svojom zrode. Dnes však vzniká pomocou už známych a nudných šablón. Obyčajné hľadanie nových estetických výrazov a tvarov je márne, vedie k opakovaniu, je to uzavretý kruh, počiatočný impulz degradoval do „post graffiti" pozostávajúceho z klišé. Rozširovanie vlastného symbolu (mena) je trápne. Nezmyselná energia, ktorá bola na začiatku schopná zdôvodniť hnutie, sa po rokoch stala tliachaním a tak sa z možného spôsobu umeleckého vyjadrenia stal „šport" pre hyperaktívnu mládež. Jediná možná cesta je pridať do vecí obsahovú náplň, ideu, ktorá by bola schopná konkurovať súčasnému umeniu a tým pádom prekročiť iba „výtvarníčenie" v graffiti."

SCARF dodáva: „Stal som sa médiom kódu, bol som inšpirovaný čímkoľvek, farbou jesene, radikálnou červieľou vlčieho maku v kontrastnom zelenom poli, radiátorom ústredného kúrenia, proste čokoľvek som chcel preniesť do kódu a jazyka graffiti. Oslovili ma priestorové realizácie, filmová a video tvorba, v ktorej realizujem svoju kreativitu, ale vo forme elektronickej manipulácie počítačovým obrazom."

„Celú hru okolo písania vlastného mena je oveľa zábavnejšie vytvárať ako pasívne konzumovať. V slovách, menách a podpisoch čítam noblesu, krásu, krutosť ...", hovorí BIOR a pokračuje: „ale dnes sa venujem maľbe a neverím, že by som po tej skúsenosti našiel v graffiti ďalšiu motiváciu."

V518 sa po ukončení obdobia graffiti cez uvedomovanie si paralel s architektúrou a grafikou dospel k scénografii realizovanej laserom, pri ktorej zažíva obdobné emócie z kreativity ako pri tvorbe graffiti. SUPERKOKS prešiel k typografii a funkčnosti a čitateľnosti písma, vytvoril vlastnú abecedu a v roku 2005 vyhral jednu z cien súťaže o „Najkrajšiu knihu roka" v Čechách.

Graffiti používa charakteristiky komerčnej popartovej typografie vychádzajúcej s air brushu ako sú efekty leskov, tieňov, veľké priestory, inšpiráciu jazykom reklamy predstavujú znaky - šípky, hviezdičky, piktogramy, výrazné tvary, farebnosť a v neposlednom rade sprítomňuje postmodernú architektúru u graffiti umelcov architektúrne písmo.

Point – Masker, Nám. Jana Palacha, Praha, 2004, reprint z publikácie In Graffiti We Trust, Mladá Fronta, 2006

Graffiti umelci tvoria komunitu, ktorá v postmodernej dobe vytvára alternatívny poriadok pravidiel, určuje hranice, determinuje súťaživosť, vytvára druhovo príbuzné laboratórium pre homo graffiticus, ktoré generuje impulzy pre kreativitu, uvedomovanie si tvorivého ega. V konečnom dôsledku je jedno, čo robíte, ak hľadáte samého seba. Ide o to, aby ste sa našli a vytvorili ste zo seba individualitu. Myslím, že jedným zo spôsobov ako eliminovať to, čo spoločnosť pomenúva ako vandalstvo, je dať priestor pre rozvoj osobnosti. Z môjho pohľadu je týmto svetom internet, programovanie, počítačová animácia, technologické prezentácie a na tom založený komunitno-komunikačný labyrint. Toto je liaheň nového myslenia, ktorá sa neskôr presadí v dizajne, videu, architektúre a pod. Dalo by sa povedať, že ak robíte čokoľvek naplno, s energiou, adrenalínom a zažívate pritom pocit z kreativity, ste na dobrej ceste.

Múr oproti PKO v Bratislave, neznámi autori, 2006