DEVELOPMENT
Dávid Bátora, Peter Decheť, Rastislav Podoba
kurátor: Jan Čejka
30/4/2024 – 18/6/2024
První patro hlavní pražské pošty – v přepážkové dvoraně prosíme vyjděte schody nahoru.
Výstavu lze navštívit od po-pá mezi 10. a 18. hodinou.
Výstava je zdarma.
vernisáž: 30. 4. od 18 hodin

O vlivech člověka na okolí: o utváření měst i krajinného rázu, o fungování celku, vzájemné spolupráci a předání zkušeností
DEVELOPMENT
-----------------
Výstava představuje tvorbu tří slovenských malířů, kteří mají potřebu se vztahovat k okolnímu světu malbou i současnými technologiemi. Detekovat jej, mapovat jej a zachycovat jeho proměny. Obvykle se u nich jedná o půdorysy měst či panoramata krajiny. Záznamy, které pořizují, jsou pak vzácnou (časosběrnou) interpretací prostředí dnešní dynamicky se rozvíjející společnosti.
Všichni tři umělci jsou zároveň spojeni s v Praze nepříliš známou Akademií umění v Banské Bystrici, na kterou chce výstava rovněž poukázat. Studenti a absolventi této vysoké školy jsou totiž v posledních letech stále více důležitější součástí nejen slovenské ale i tuzemské scény.
Vystavující jsou zároveň ve vzájemném vztahu ve smyslu: pedagog (Rastislav Podoba), jeho absolvent (Peter Decheť) a jeho student (Dávid Bátora). Výstava tedy nabízí jedinečnou ukázku jak učitelského odkazu, tak snahy o vlastní sebeurčení a originální tvůrčí projev.

https://galerianatehelnej.sk/

Paulina Tarara

Happy Ever After

16 – 28 / 04/ 2024

Vernisáž: 16.04.2024 o 15 hod

Galéria FX

Akadémia umení v Banskej Bystrici

Kurátorka: Katarína Balúnová

(...) “zhromažďujeme a usporadúvame dokumenty diskurzu, aby sme zachránili spomienku na tých, ktorí v nich boli zaznamenaní, ukladáme tieto texty, obrazy, zvuky, motivovaní strachom z vymazania stôp niečej konkrétnej prítomnosti”. Jakub Momro

Happily ever after - takto sa zvyčajne končia rozprávky v angličtine. Tento výraz naznačuje, že to bude "happy eternal after", niečo, čo bude trvať večne. Poľský preklad „długo i szczęśliwie”, rovnako ako slovenský preklad „a boli šťastní až do smrti” predpokladá koniec, ktorý je s tým spojený: hoci dlho, hoci šťastne, nie je to navždy.

*

Výstava mladej poľskej umelkyne Pauliny Tarary, sa zakladá na knihe Archive Fever (Archívna horúčka) filozofa Jacques Derrida. Otvára tému archivácie vzhľadom k novým digitálnym možnostiam: samotný akt uchovávania informácií, ale aj funkcie, ktoré archívy plnia, a moc, ktorá sa s nimi spája. Hneď na začiatku knihy Jacques Derrida spomína slovo archeion, z ktorého pochádza slovo archív. Toto grécke slovo znamená miesto, kam boli ukladané písomnosti určené k trvalému uchovaniu, tiež miesto pobytu úradníkov, ktorí verejne vydávajú príkazy. „Archonti” mali za úlohu strážiť dokumenty a disponovať nimi, zároveň ich interpretovali. Existencia archívu je podľa Jacquesa Derridu súbežná s existenciou moci, ktorá má schopnosť pomenovať veci a má rozhodujúci vplyv na ich obsah: čo sa zachová pre budúce generácie a čo sa zabudne. Pri posudzovaní súčasných pokusov o archiváciu osobnosti si nemožno nevšimnúť určité analógie s kontextom archívu Jacquesa Derridu. Ak si vytvoríme digitálne Mindfiles a avatara zodpovedajúceho našej osobnosti, môžeme rozlíšiť viaceré typy depozitárov. Záleží na rozhodnutí samotnej archivovanej osoby, či sa archivácia vôbec uskutoční a aké prvky svojho života sprístupní svojmu avatarovi. S avatarom a informáciami v ňom uloženými disponuje v súlade so zmluvou, ktorú podpísala so spoločnosťou poskytujúcou služby. Korporácia, na ktorej serveroch funguje daný softér, má všetky informácie o danej osobnosti: jej preferencie, okruh priateľov, politické názory, rozhodnutia pri nakupovaní a dokonca aj spôsob, akým hovorí a reaguje na

konkrétne situácie. Po smrti používateľa sa korporácia stáva priamym správcom avatara. Rodina a priatelia môžu nakladať s informáciami za podmienok obmedzených politikou (mocou) spoločnosti v rámci predpisov, s ktorými archivovaná osoba súhlasila.

Archív a jeho obsah sa mení spolu s vývojom technológií a je natoľko dobrý, nakoľko sú dobré spôsoby jeho uloženia. V minulosti, ak si človek chcel pripomenúť konkrétnu osobu a jej úspechy, musel vyhľadať informácie v dobovej tlači. Neskôr začali vznikať obrazové a zvukové záznamy. V súčasnosti sa pracuje na možnosti zaznamenávať vzorce správania konkrétnych ľudí. Už to nie je opis niekoho, už to nie je fragment osobných úvah, je to celá osobnosť uložená pre budúce generácie. Mindfile už nie sú písomné pramene, ani fotografie, dokonca ani filmy - je to príležitosť komunikovať s tým, čo tento človek stelesňoval: vedomosti, ktoré mal, charakter, ktorý prejavoval, všetko, čo tvorilo jeho život.

Alter ego prežije dovtedy, kým technológia, ktorá mu umožňuje existovať, nezastará. To je problém najmä pri zachovaní toku dát, keď staré médiá nie sú kompatibilné s novými zariadeniami. V tomto prípade ide o "raj s dátumom exspirácie". Koncept Happy Ever After sa mení na "żyli długo i szczęśliwie" (dlho a šťastne, ale nie navždy).

Paulina Tarara (1990) je inžinierkou, kognitívnou vedkyňou, intermediálnou umelkyňou a výskumníčkou, ktorá sa zaujíma o otázky na pomedzí umenia a vedy. Vo svojej praxi sa zameriava na problémy súvisiace s mozgovo-počítačovým rozhraním, kognitívnymi technológiami, virtuálnou realitou, transhumanizmom rozšírenej reality, matematickou mysľou a ontológiou digitálnych objektov. Pracuje v diferentných médiách, od klasickej a digitálnej grafiky po video, objekt, kresbu a performance. Paulina Tarara študovala v r. 2014 – 2020 na Jan Matejko Academy of Fine Arts v Krakowe a v r. 2023 obhájila druhý magisterský titul v odbore kognitívnej vedy na Jagiellonian University v Krakowe, Poľsko. V r. 2019 absolvovala študijnú stáž na Royal Academy of Fine Arts v Antwerpách, Belgicko. Je členkou poľsko-belgickej performatívnej skupiny PinkTV Only Good News. Momentálne pôsobí ako odborná asistentka na Akadémii umení v Katoviciach.