Výstava: Bariéry Banskej Bystrice
BARIÉRY BANSKEJ BYSTRICE
Autor: Dodo Uhrecký
Kurátorka: Magdaléna Masárová
Vernisáž: 12.3. 2026 o 17:00 hod.
Trvanie výstavy: 13. – 21.3. 2026
Výstava Bariéry je prvou samostatnou autorskou prezentáciou Doda Uhreckého, študenta druhého ročníka Akadémie umení. Vznikla z osobnej skúsenosti každodenného pohybu v priestore školy a z uvedomenia si, že miesto, ktoré má byť otvorenou platformou pre vzdelávanie, dialóg a komunitu, môže byť pre viacerých fyzicky nedostupné. Impulzom sa stal tunel spájajúci budovy školy. Spojenie, ktoré má symbolicky aj prakticky prepájať, sa v realite stáva bariérou nielen pre človeka na vozíku, ale aj pre niekoho so zlomenou nohou, rodiča s detským kočíkom, či staršieho človeka. Nedostupnosť sa tu neprejavuje ako výnimočný problém jednotlivca, ale ako systémový stav priestoru.
Autor začal ďalej mapovať miesta kam sa „nedá dostať“. Sleduje vstupy do budov, galérií, inštitúcií, nástupné plochy verejnej dopravy, rampy so sklonom, ktoré znemožňujú samostatný pohyb, vysoko umiestnené zvončeky, deklarované bezbariérové vstupy, ktoré sú v skutočnosti len formálnym gestom. Na tieto miesta vstupuje so svetelným piktogramom vozíčkara - znakom navigácie, ktorý si sám vytvoril v červenej a modrej farbe. Forma tohto znaku, redukovaná na kruh ako hlava, niekoľko línií naznačujúcich telo a vozík tvorí univerzálny obraz človeka zbavený individuality a funguje ako všeobecný označovací systém miest. V mestskom priestore funguje ako navigačný znak.
Jeho význam nevzniká iba z jeho podoby, ale aj z kontextu, v ktorom sa objavuje. Mnohé vizuálne znaky v spoločnosti fungujú aj na druhej, symbolickej úrovni. V odkaze na francúzskeho filozofa a teoretika Rolanda Barthesa vytvárajú mýty, ktoré prezentujú určité hodnoty ako samozrejmé. Piktogram vozíčkara tak neoznačuje iba technickú informáciu o prístupe. Stáva sa obrazom spoločenského ideálu, a teda predstavy rovnosti, dostupnosti a inklúzie. Projekt Bariéry pracuje práve s napätím medzi týmto ideálom a realitou priestoru. Piktogram sa v projekte mení na protagonistu, stáva sa hrdinom mesta. Pohybuje sa, hľadá, naráža. Objavuje sa izolovaný v nočnom priestore, na okraji chodníka, na poli pri západe slnka. Niekedy pôsobí, akoby komunikoval s ďalším znakom, inokedy zostáva osamotený. Je symbolom komunity, no zároveň symbolom jej vylúčenia, vyradenosti z priestoru, do ktorého by mal prirodzene patriť. Keď sa objaví pred strmým schodiskom, pri nefunkčnej rampe, či v tme opusteného priestoru odhaľuje paradox medzi deklarovanou otvorenosťou a reálnou nemožnosťou vstupu. Dochádza k narušeniu jeho pôvodnej funkcie. Znak už nenaviguje, ale naráža na prekážku. Vzťah medzi symbolom a realitou sa rozpadá.
V tejto chvíli sa z informačného systému stáva umeleckým prostriedkom. Znak, ktorý mal organizovať pohyb, začína odhaľovať systémové zlyhanie priestoru. Podľa filozofa a sociológa Henriho Lefebvrea je priestor vždy výsledkom spoločenských vzťahov. Mesto nie je neutrálnym prostredím, ale (urbanistickou, politickou, mocenskou, ekonomickou,..) štruktúrou, ktorá určuje, kto sa môže pohybovať slobodne a kto naráža na limity. V tomto kontexte piktogram neoznačuje len telesné znevýhodnenie. Ohraničuje právo vstúpiť do priestoru. Označuje mieru inkluzívnosti spoločnosti. Keď sa tento symbol ocitne mimo svojho funkčného kontextu, ako svetelný objekt v tme alebo pred neprístupnou architektúrou, vzniká obraz zvláštnej samoty. Spoločnosť vytvorila symbol inklúzie, no nedokázala vždy vytvoriť podmienky, aby mohol naplniť svoj význam. Vo výstavnom priestore sa piktogram vracia ako objekt zbavený navigačnej funkcie. Divák sa už nemôže riadiť jeho inštrukciou. Musí premýšľať nad tým, čo vlastne označuje. A práve tu sa otvára otázka, ktorá presahuje architektúru: Je bezbariérovosť skutočnou vlastnosťou priestoru, alebo iba symbolom na jeho dverách?
Výstava však nezostáva len pri dokumentácii problému. Jej kľúčovou súčasťou je realizácia konkrétneho riešenia. Autor navrhol a vytvoril možný prototyp - hliníkový sklápací rampový systém pre vstup do budovy školy a jej galérie. Rampa ako fyzické gesto pozvania vychádza smerom na chodník do verejného priestoru. Tento moment je zásadný. Vernisáž a samotná výstava sa stávajú udalosťou, do ktorej môžu vstúpiť všetci bez rozdielu. Nie symbolicky, ale reálne. Stretnutie, ktoré výstava iniciuje, sa odohráva v priestore, ktorý bol ešte nedávno bariérou. Projekt sa tak premieňa z kritického komentára na aktívny zásah a model možnej zmeny. Jedna zo stien galérie je otvorená divákom. Návštevníci môžu zanechať vlastný odkaz, výpoveď, skúsenosť, frustráciu, povzbudenie či návrh riešenia. Stena má byť živým archívom reakcií a ďalším krokom dialógu. Nie jednostrannou kritikou, ale spoločným pomenovaním reality.
Výstava je úvodom a podaním ruky. Otvára otázky: Ako skutočne fungujú naše inštitúcie? Je bezbariérovosť realitou alebo iba prázdnou deklaráciou? Ako vyzerá mesto z perspektívy toho, kto doň nemôže vstúpiť bez pomoci? Bariéry smerujú k hľadaniu riešení, od malých konkrétnych zásahov až po komplexnejšie systémové zmeny v budúcnosti. Cieľom je rozprávať sa, navrhovať, aplikovať. Piktogram ako hrdina v meste nám pripomína, že prístupnosť nie je architektonický detail. Je to otázka vzťahu medzi inštitúciou a jednotlivcom, medzi verejným priestorom a komunitou, medzi nami navzájom.